Pitný režim

Aby organizmus bol schopný vykonávať prácu, potrebuje na to zodpovedajúce množstvo vody. Základom každého športového výkonu je preto dostatočná hydratácia. Toho sú si vedomí aj výrobcovia športovej výživy, ktorí sa snažia prísť na to, ako by malo vyzerať optimálne zloženie tekutín konzumovaných v predzáťažovom režime, v priebehu tréningu aj po fyzickej aktivite. Trh je tak zaplavený neprebernou ponukou iónových nápojov, ktoré športovcom sľubujú takmer "modré z neba". Vyhneme sa dnes diskusii o tom, ktorý z nich je lepší či výhodnejší, a pozornosť za meriame na to, čo a prečo pije Lucka.

Všetkým je jasné, že základom pitného režimu je voda. Prvé, čo by každého malo zaujímať, nie je jej množstvo, ktoré by mal vypiť, ale kvalita. Tá sa odvíja od troch základných faktorov:

1. Prvým je čistota v zmysle potenciálneho obsahu nežiaducich (= zdraviu škodlivých) látok.
Tu sa v poslednej dobe vedú diskusie na tému existencie a vplyvu celého radu zlúčenín označovaných súhrnným názvom "xenobiotiká" (cudzorodé látky pochádzajúce z priemyselnej činnosti človeka, majú toxický účinok). Z tohto dôvodu má zmysel sa snažiť hľadať také zdroje vody, pri ktorých je riziko potenciálnej kontaminácie čo najmenšie. Taká rada síce dobre znie, podstatne horšie sa ale realizuje, pretože neexistuje dostupný a súčasne spoľahlivý spôsob, ako sa dobrať zistenia, čo vlastne v skutočnosti s vodou pijeme. Nespornou výhodou je používanie domácich vodných fitrov, prípadne voľba vody balenej.

2. Druhým je obsah minerálov.
Mineralizácia vody je faktorom, ktorý určuje jej tvrdosť. Bežne je najviac zastúpeným prvkom vápnik, s odstupom nasleduje horčík a mnoho ďalších. Všeobecne platí, že najvýhodnejšie je piť mäkkú vodu (výrobcovia, predajcovia a propagátori minerálok, teda vody enormne tvrdé v zmysle vysokého zastúpenia minerálov a ich solí, nech mi odpustia). V tomto smere sa ako ideálny vzor ponúka voda v dojčenskej kvalite.

3. Tretím potom prítomnosť látok, ktorými sa snažíme „zlepšovať“ nutričný profil tekutiny.
Tu sa bavíme o produktoch typu iontových nápojov obsahujúcich celý rad látok - minerálov, vitamínov, cukrov, stimulantov... Tieto samozrejme plnia svoju funkciu, teda fungujú, otázkou do debaty je ale ich vhodnosť, resp. zmysluplnosť. Predovšetkým obsah minerálov a cukrov by mal byť predmetom záujmu každého športovca, pretože za normálnych podmienok by nemal byť problém zvládnuť tréning v rozsahu 90 – 120 minút v plnej efektivite bez doplňovania týchto zložiek.

V praxi sa zďaleka nie každému chce opustiť zavedené vzorce správania a nahradiť presladené ionťáky za "obyčajnú" vodu. Lucka toto našťastie nikdy riešiť nemusela, je celoživotne zvyknutá na konzumáciu čistej vody pri tréningu.

Akonáhle športovec vyrieši dilemu, čo piť, prichádza otázka, koľko. Existujú výpočty snažiace sa prísť na kĺb optimálnemu objemu tekutín, v praxi ale postrádajú účinok. Ide o to, že do matematického vzorca nie je možné zakalkulovať faktory majúce najväčší vplyv na stratu tekutín – teda teplotu a vlhkosť prostredia či funkciu potných žliaz. V súvislosti s pohybovou aktivitou by malo platiť, že je potrebné piť vždy viac, než diktuje smäd. Najväčšie nebezpečenstvo pre športovcov hrozí z dehydratácie, ktorá vie znižovať výkonnosť až o desiatky percent. A to už sú hodnoty, ktoré nie je dobré podceňovať. Denný príjem tekutín u Lucky silne kolíše, odvíja sa od počtu tréningov vrátane ich chafrakteru (rozsahu, intenzite, teplote prostredia). Štandardom je ale spotreba 1,5 litra čistej vody na jednu tréningovú jednotku.

Ďalšou témou vo sfére pitného režimu je snaha či potreba sledovať kolobeh vody. Týmto je myslený proces výmeny tekutín medzi telom a prostredím, ku ktorému sa u športovcov viaže jedno (vo svojom význame úplne zásadné) pravidlo: Vylučovanie vody z tela (dych, pot, moč, stolica) je vždy sprevádzané vylučovaním minerálnych látok. To je v poriadku, pretože ide o prirodzený proces. Čím viac vody vylúčime, tým väčšie množstvo minerálnych solí odchádza. Ak zájde situácia do extrému (príliš veľký objem prijímaných tekutín vedúci k zvýšenému vylučovaniu, alebo naopak intenzívne potenie), organizmus začne trpieť nedostatkom niektorých prvkov, najčastejšie sa cituje sodík, vápnik a horčík. V tomto stave elektrolytickej nerovnováhy sa dramaticky zvyšuje únava, prípadne športovec riskuje svalové kŕče a zranenie. Nie každá snaha o konzumáciu veľkého objemu tekutín, prípadne intenzívneho potenia (oi aj vo vzťahu k predsúťažnému odvodňovaniu) je preto pre športovcov výhodná.

Zdravý sedliacky rozum v oblasti prístupu k pitnému režimu ďalej hovorí, že tekutiny pijeme preto, aby sme sa hydratovali. Nemalá časť športujúcej verejnosti tento význam chápe po svojom a statočne sa prelievajú nápojmi, ktoré vykazujú močopudný účinok. Typickými príkladmi sú alkohol, v určitom rozsahu aj káva. Takáto podpora zvýšeného vylučovania tekutín a s nimi aj minerálnych látok príliš nehrá do noty potrebe maximalizovať výkon.

Alkohol Lucka nepije vôbec, s kávou ale má veľmi priateľský vzťah, čo je dôvodom, prečo tejto tekutine budeme venovať pozornosť v ďalšom pokračovaní tejto série.