Poruchy príjmu potravy

Poruchy príjmu potravy sa v modernej spoločnosti objavujú čoraz častejšie a predstavujú závažný zdravotný aj psychosociálny problém. Najviac postihujú mladšie vekové kategórie a častejšie ženy, najmä v období dospievania a ranej dospelosti. [1] Okrem klinicky diagnostikovaných porúch sa čoraz častejšie objavujú aj rôzne formy narušeného stravovacieho správania, ktoré nemusia vždy spĺňať všetky diagnostické kritériá, napriek tomu však môžu významne ovplyvňovať fyzické aj psychické zdravie. Štatistiky dlhodobo ukazujú, že poruchy príjmu potravy patria medzi duševné ochorenia s najvyššou mierou zdravotných komplikácií a že približne v 5–10 % prípadov môžu končiť smrťou, najmä ak majú chronický a neliečený priebeh. [2]

Najčastejšie sú tradične opisované dva základné typy porúch príjmu potravy, a to bulímia a anorexia. [3] Súčasné poňatie však ukazuje, že tieto poruchy nepredstavujú izolované jednotky, ale súčasť širšieho spektra porúch stravovacieho správania, ktoré sa môžu navzájom prelínať a v priebehu času na seba nadväzovať:

1. Bulímia (bulímia nervosa).
   Spočíva v opakovaných záchvatoch prejedania, pri ktorých jedinec v krátkom časovom úseku skonzumuje veľké množstvo potravy, a v následnom uplatňovaní kompenzačných mechanizmov. Postihnutý človek úmyselne vyvracia potravu, vyvoláva hnačky, nadmerne cvičí alebo zneužíva laxatíva alebo diuretiká. Ochorenie sa najčastejšie objavuje u dievčat vo veku 13–18 rokov a môže zostávať dlhodobo skryté, pretože telesná hmotnosť býva často v normálnom rozmedzí. Základným terapeutickým prístupom je psychoterapia zameraná na vzťah k jedlu, telu a vlastnej hodnote.

2. Anorexia (anorexia nervosa).
   Jedná sa o duševnú chorobu spočívajúcu v odmietaní potravy a skreslenej predstave o svojom tele. Objavuje sa najčastejšie vo veku medzi 14-18 rokmi života. Je pre ňu charakteristické úmyselne vyvolané znižovanie hmotnosti, ktoré je vykonávané predovšetkým znižovaním príjmu tekutín a potravy, zvyšovaním energetického výdaja (cvičením), ďalej potom vyprovokovaným zvracaním, hnačkami či užívaním anorektík a diuretík. Subjektívne sa prejavuje vnímaním seba samého ako príliš tučnej/tučného. Neustále pretrváva strach z tučnosti a skreslenej predstavy o vlastnom tele. Vonkajšími prejavmi sú strata menštruácie u žien, nespavosť alebo nesústredenosť.

Popri týchto dvoch najznámejších poruchách sa čoraz častejšie stretávame aj s ďalšími formami porúch príjmu potravy. Patria medzi ne:

1. Záchvatové prejedanie.
   Dochádza pri ňom k opakovaným epizódam nadmerného príjmu potravy bez následných kompenzačných mechanizmov. Tento stav býva často spojený s pocitmi hanby, straty kontroly a emočného prejedania.

2. Vyhýbavé alebo restriktívne stravovanie.
   Typické je najmä pre deti a dospievajúcich, pri ktorom nie je motiváciou strach z priberania, ale napr. odpor k určitým potravinám alebo obavy z ich konzumácie, čo môže viesť k významným nutričným deficitom.

3. Orthorexia.
   Ide o patologickú posadnutosť „zdravou“ stravou, ktorá sa vyznačuje striktnými stravovacími pravidlami, úzkosťou pri ich porušení a postupným obmedzovaním sociálneho života. [4]

Dôsledky týchto ochorení na metabolizmus sú veľmi rozsiahle a často fatálne:

• znížená hladina draslíka,

• zväčšenie príušných žliaz,

• spomalené vyprázdňovanie žalúdka, zápcha,

• zápaly pankreasu,

• hypotenzia,

• srdcová arytmia,

• anémia,

• suchá, praskajúca koža,

• zvýšená kazivosť zubov,

• kŕče, svalová slabosť.

Okrem uvedených fyzických problémov sa objavujú aj problémy psychické – pocity smútku, osamotenia, zúfalstva, bezmocnosti, depresie, mnohokrát aj samovražedné sklony (tie sú druhým najrozšírenejším dôvodom úmrtia ihneď za vyčerpaním organizmu). [5]

Liečba týchto ochorení predstavuje komplexný proces, ktorý si vyžaduje multidisciplinárny prístup. Vzhľadom na to, že ide o duševné poruchy s vážnymi fyzickými dopadmi, samotná úprava jedálnička k trvalému uzdraveniu spravidla nestačí. Terapeutický plán preto zvyčajne zahŕňa kombináciu niekoľkých kľúčových oblastí:

• Psychoterapia.
  Predstavuje základný pilier liečby. Najrozšírenejšou metódou je kognitívno-behaviorálna terapia (CBT), ktorá sa zameriava na identifikáciu a zmenu nefunkčných myšlienkových vzorcov spojených s jedlom a vnímaním vlastného tela. U dospievajúcich pacientov sa ako vysoko účinná ukazuje rodinná terapia, ktorá do procesu uzdravovania zapája aj najbližšie okolie.

• Psychiatrická a somatická starostlivosť.
  Lekársky dohľad je nevyhnutný na priebežné sledovanie telesného stavu pacienta a riešenie zdravotných komplikácií. V prípade pridružených ťažkostí (depresia alebo úzkostné poruchy) môže byť nasadená farmakoterapia (napr. antidepresíva), ktorá pomáha stabilizovať psychiku. [6]

• Nutričná terapia.
  Jej cieľom je edukácia pacienta o fyziologických potrebách organizmu a postupná realimentácia. Nutričný terapeut pomáha zostaviť udržateľný stravovací režim a vedie pacienta k stabilizácii hmotnosti bez nutnosti extrémnych reštrikcií alebo kompenzačného správania.

• Lôžková starostlivosť.
  V prípadoch, keď dochádza k výraznému ohrozeniu života, zlyhávaniu životných funkcií alebo ak je ambulantná liečba neúspešná, je nevyhnutná hospitalizácia. Tá slúži na akútnu stabilizáciu metabolických funkcií a zaistenie bezpečného nárastu hmotnosti pod neustálym odborným dohľadom.

Dáta ukazujú, že proces liečby je beh na dlhú trať, úplné uzdravenie dosiahne cez 60% pacientov. [7]

Rozvoj a priebeh porúch príjmu potravy nie je izolovaným problémom jednotlivca, ale je úzko spätý s prostredím, v ktorom žije. Významnú úlohu v procese včasného záchytu aj prevencie hrá sociálne okolie:

• Rodina a blízke vzťahy.
  Práve najbližšie okolie môže ako prvé rozpoznať varovné signály, medzi ktoré patria nápadné zmeny v jedálnych návykoch, extrémna úzkosť spojená s konzumáciou jedla alebo sociálna izolácia. Podpora rodiny je pre úspešnú rekonvalescenciu kritickým faktorom.

• Vzdelávacie inštitúcie a komunity.
  Školy by mali vytvárať prostredie, ktoré podporuje zdravé vnímanie telesného obrazu (body image) a rozvíja mediálnu gramotnosť, najmä vo vzťahu k nerealistickým ideálom krásy prezentovaným na sociálnych sieťach. Prevencia tlaku na štíhlosť a budovanie zdravého sebavedomia môže významne znížiť riziko vzniku ochorenia.

• Včasná intervencia.
  Prognóza ochorenia je priamo úmerná rýchlosti vyhľadania odbornej pomoci. Čím skôr je diagnóza stanovená a liečba zahájená, tým vyššia je šanca na úplné uzdravenie a elimináciu dlhodobých následkov.