Kniha „Poznaj seba, poznáš druhých“ s podtitulom „Reč tela i mysle v súvislostiach“ ponúka unikátny systém, ako čítať v neverbálnych prejavoch tela u seba či druhých ľudí na základe jednoduchého kľúča, ktorý je univerzálny vo všetkých prípadoch bez rozdielu sociálneho, kultúrneho či historického prostredia. Zameriava sa predovšetkým na sebapoznanie, ktorému sa väčšina ľudí vyhýba ako čert krížu. Zistite, prečo to tak je a akým spôsobom efektívne ovplyvniť nielen naše vlastné neverbálne správanie.
Prečítajte si, ako voľba jednotlivých potravín, ktoré bežne jeme, ukazuje na charakter aj emočný prejav osobnosti. Tento systém použijete nielen pri pracovných jednaniach, kedy s obchodným partnerom sedíte pri pracovnom obede. To, na čo máme práve chuť, pomerne jasnou rečou hovorí, aká časť povahy i charakteru nás práve ovláda. V knihe nájdete aj techniky, ktorými všetky nežiaduce emočné prejavy „preprogramujete“ vo svoj prospech. Výsledkom bude rovnováha v mysli alebo jej posun smerom, ktorý potrebujete pre aktuálnu situáciu.
Systém čítania reči tela fascinoval ľudstvo odjakživa. Je prirodzenou vlastnosťou ľudského ega snažiť sa pri medziľudskej komunikácii preniknúť do spôsobu myslenia „protivníka“ a určiť, či jednotlivé prejavy tela skutočne zodpovedajú tomu, čo človek hovorí alebo ako sa svojím správaním snaží oznámiť svojmu okoliu konkrétnu vec. Na základe tohto vznikalo priebežne množstvo rôznych systémov, ktoré k tomuto poskytovali kľúče. A nie je možné povedať, že by nefungovali.
Na všeobecnej úrovni existujú prejavy tela, ktoré sú v jednotlivých kultúrach zažité a takzvane všeobecne platné. Keď napríklad vyšetrovateľ naruší akýmikoľvek prvkami osobnú zónu potenciálneho zločinca, spôsobí tým zvýšenie jeho emocionálneho stresu a tým aj jeho vnútorného pokoja a pohody. Pri obchodných jednaniach je naopak slušnosťou nikomu do jeho intímnej zóny „neliezť“, spoločensky je to neprijateľné a znižujeme tým možnosť nadviazania seriózneho vzťahu. Používaním rôznych gest bežne zdôrazňujeme vlastný slovný prejav či svoje vnútorné rozpoloženie, ktoré ale naopak môže byť ešte viac „okaté“ ako vlastný rétorický prejav. Samotné výrazy v tvári sú vďačnou témou a nekonečnou studnicou poznania ľudskej osobnosti – zakabonené čelo vyjadruje úplne niečo iné ako prirodzený úsmev, uškrnutie alebo povytiahnuté obočie. Transparentne môžeme čítať v postoji tela – sebavedomý človek sa nikdy nebude prirodzene hrbiť, skláňať hlavu a klopiť oči dole.
Podobných príkladov môžeme uviesť bezpočet. Dobrať sa pravdy z pozície týchto systémov a škatuľkovania ľudského správania je tak prakticky nemožné. Tento uhol pohľadu na reč ľudského tela, teda snaha použiť tú „správnu“ metódu, pomocou ktorej by sme jednotlivé neverbálne prejavy ľudského správania zaškatuľkovali, je obmedzený. Chýba v ňom sebareflexia alebo poznanie seba samého.
